Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Príbehy detí z Vamanjoor

1. 4. 2008

Pražskí organisti a Sandesh (Fernandes) a Pooja (Ganiga)

Z blogu Janky Švecovej (ČR)

Jana Švecová (ČR), pracovala rok ako saleziánska spolupracovníčka v Indii. Neskôr, začiatkom tohto roku navšívila okrem mnohých iných aj sociálne centrum vo Vamanjoore (pošta Mangalore), kde je náš Basavaraj. Článok je datumovaný 19. 2. 2008 - http://sveci.signaly.cz (dávam aj do obľúbených odkazov na našej stránke):

„Dneska máme v plánu sejít se s Poojou, 12letou dívkou, která je v rámci programu Adopce na dálku podporovaná skupinou varhaníků (organistov – preklad K. N.) z Prahy i odjinud. Středisko o nás ví, uvidíme, jestli se setkáme i přímo s malou Poojou.

Konečně vyrážíme. Bereme rikšu a hledáme středisko Dharma Jyothi Social Center. Vítá nás sestra Daphne, omlouváme se, že jsme nedali vědět, v kolik přesně přijedeme. Je hrozně milá a příjemně usměvavá. Zve nás na kafe a taky na oběd. Pro Pooju prý poslali, přivezou ji z vesnice za nějakou dobu. Povídá o svém středisku. Je to nevládní organizace, snaží se pečovat o děti a ženy z okolních vesnic. Přes ČR je tady v okolí adoptovaných asi 1000 dětí , z dalších zemí (Slovensko, Belgie, ...) asi po 200. Snaží se podpořit ženy, aby si dokázali pomoci sami. Vytvářejí svépomocné skupinky asi 10-15 žen, které se dohromady domlouvají, pomáhají si finančně, učí se novým řemeslům tak, aby mohli být více nezávislé a pomoci lépe manželovi s finančním zabezpečením rodiny. Ptám se, jestli to nevadí jejich manželům. Teď už prý ne, sami procházejí osvětou, aby pochopili, že toto pomůže i jim a že není cílem, aby se žena stala dominantní v rodině. Starají se i o vdovy, které mají malé děti. Díky pomoci z České republiky například nakoupili 40 šicích strojů, 92 záchodů pro některé domácnosti, 50 vodovodních kohoutků. Jejich práe zasahuje asi 100 vesnic, 15 z nich intenzivně. Snaží se aktivizovat celou vesnice – jednou za měsíc se vesnice s jejich pomocí schází a řeší společně své problémy, za pomoci sociálního pracovníka ze střediska. V čele vesnice je prezident, za ním viceprezident. Nemůžou sami ale nic rozhodovat, všechno je na demokratickém základě, co si odsouhlasí celá vesnice. Ptáme se na děti, které byly asi před 2 lety v ČR na návštěvě s tanečním vystoupení. Hned volá jednu z dívek, která tam byla taky. Ptáme se jí, jak se jí tam líbilo. Říká, že prý moc hezky. Mluví krásnou angličtinou, sestra vysvětluje, že chodí do anglické školy. Prý je z velmi chudé rodiny.

Po obědě přiváží Pooju. Vypadá úplně stejně jako na obrázku. Trošku se stydí, ale pomáhá, že mluvím kannadou (jazyk v štáte Karnataka, je tiež hlavným vyučovacím jazykom pred angličtinou a jazykom hindu – pozn. K. N.), tak se se mnou baví. Naštěstí se v základech domluvím, tak se dovídám, jak se má ve škole, kolik jí je teď let a čím chce být v budoucnu. Říká, že prý hrozně ráda zpívá. Přemlouváme jí, ať nám zazpívá písničku. Stydí se, ale pomáhá, když slibuju, že my také zazpíváme nějakou českou. Začínáme jako první a zpíváme Holka modrooká. Pooja se pořád ještě stydí, chytá se ve chvíli, kdy začínám zpívat jednu kannadskou písničku z jejich slavného filmu Jogi. Je tam i s maminkou, ta ji při tom moc povzbuzuje a podporuje. Je s ní sama doma, ještě se musí starat nemocnou maminku, která má rakovinu a je teď v nemocnici. Kdyby nebylo podpory z českých rodin, musela by prý Pooja chodit do práce, aby se rodina uživila, a nemohla by chodit do školy. Takhle je už v sedmé třídě a když si zlepší známky ze 70 na 90 bodů, bude moci jít možná na univezitu bez poplatků a stát se doktorkou, jak by chtěla. Je to fakt milé setkání, díky i vám z Čech za zprostředkování hezkého zážitku! Máme pěkný pocit z atmosféry, která tam je, i z aktivit, které centrum dělá. Dostáváme výroční zprávu k jejich 25-letému výročí. (pro varhanické spolčo: na indické večeři vám ji spolu s fotkami také ukážu).

Sestra Daphne nám ukazuje okolí střediska. V celé komunitě je asi 20 sester, některé z toho novicky...“

Foto z Mangalore

Z webu českých organistov

Spolu s Poojou majú pražskí organisti adoptovaného aj Sandeshe (Fernandese), je mu 9 let, dobře se učí, rád kreslí, je přátelský a bydlí u své tety. V budoucnu by se rád stal knězem a sloužil chudým. Otec, truhlář, má jen občasnou práci a o rodinu se příliš nestará, maminka je služkou v sousedství, rodina nemá ani dost peněz na základní věci.

Ako vznikla myšlienka adopcie, ako sa realizovala, aj najnovšie novinky sa dočítaš(te) na webe organistov.

Základní škola Opava a ich adoptívny spolužiak Nikithraj Poojar

Od roku 2005 máme adoptivního syna Nikithraje Poojary z Bondanthily z Indie. Nikithraj se narodil 27.10.1996. Má mladší sestru Likithu. Jeho otec je příležitostný dělník, matka vyrábí ručně balené cigarety. Nikithraj je ve škole velmi aktivní. Moc rád hraje kriket. Má jen několik přátel, ale ti jsou mu velmi blízcí. Školu navštěvuje pravidelně. Do školy chodí každý den pěšky, je srdečný a bystrý. Pomáhá ostatním s učením. Rád čte povídkové knížky. Jeho oblíbeným jídlem je dosa, což je pokrm z rýžové mouky. Chtěl by se stát krejčím.

Web ZŠ

Drahá Ivano Lexová,

Pozdravy a přání všeho dobrého od Sr. Daphne a zaměstnanců Dharma Jyothi Social Centre. Přeji Vám, ať Vám čas Vánoc a nový rok přinese štěstí, zdraví a úspěch. Hrajete velmi důležitou roli v životě Nikithraje. Vaše péče, láska a uznání mu pomohly zlepšit jeho život a čelit budoucnosti s důvěrou a odvahou. Jsme šťastni, že se mu daří dobře a že se aktivně účastní činností našich i školních. Pobízí nás to k lepší práci a snažíme se dbát na potřeby našich méně šťastných krajanů. Kromě uspokojování vzdělávacích potřeb hledáme prostřednictvím našich kempů a aktivit v dětech skryté potenciály a vytváříme jim široké možnosti k rozvíjení jejich vlastností a osobnosti. Naše komunitní programy vštěpují klientům důvěru v sebe samé, v jejich hodnotu a pobízejí je k nadšené práci. Naším cílem je vhodně usměrňovat jejich energii pro další růst a rozvoj, a přeměnit dětské sny ve skutečnost.

Vánoce jsou časem štěstí a slavností. Děti i dospělí navštěvují bohoslužby a půlnoční mše. Sbory a mladí lidé navštěvují domácnosti, zpívají koledy a církevní písně vítající příchod Ježíška. Naše centrum pořádá vánoční program a naděluje dárky  a krásné šaty všem dětem. V domácnostech jsou ozdobené jesličky a stromečky, a lidé sdílí koláčky a sladkosti se svými sousedy a příbuznými.

Ještě jednou Vám přejeme krásné svátky a vše nejlepší do roku 2008.

S pozdravem Sr. Daphne, 13. 11. 2007

Základní škola Kostelec nad Černými lesy

a ich adoptovaný spolužiak Deekshitha Kulal

My dear Childern of Ground School,

Hello! How are you? Your loving child Deekshitha Kulal wniting this letter and seeks your blessings. I received your letter dated 13April 2007 along with post card, stickers, pen, Note books and folder mate. Thank you very much. The staff of Dharma Jyothi Social Centre has translated the letter to me. Myself and my family members are fíne. Now here rainy season has been started.

Once again with thanks Iend this letter with love and regards.

Your Loving Child, Deekshitha Kulal, Reg.No. DJSC/433, 25. 7. 2007, Výroční správa 2006/ 2007

Košická novinárka a jej adoptívna dcérka Shilpa

„Novinárka Beáta Hybačková je tiež adoptívnym rodičom, i keď sprvu o tom nechcela veľmi hovoriť, lebo dobré veci sa vraj majú robiť v tichosti. Až naveľa sme sa dozvedeli, že piaty rok finančne podporuje dnes 10-ročné dievčatko z Indie, ktoré sa volá Shilpa a chce sa stať učiteľkou.

"Verím, že sa jej tento sen splní a kým budem môcť, mienim jej v tom pomáhať. Shilpa žije so svojimi rodičmi a tromi súrodencami v dedinke Vamanjoor neďaleko Mangalore v juhoindickom štáte Karnataka." Rodina je slušná, ale veľmi chudobná, mesačný príjem je 500 rupií, čo je v prepočte niečo vyše 300 korún. "Túto informáciu mám z Dharma Jyothi Social Centre, tamojšej kresťanskej charitatívnej organizácie. Je to organizácia, s ktorou spolupracuje Slovenská katolícka charita, na ktorú som sa obrátila, keď som sa chcela stať ´mamou na diaľku´."

Myšlienkou podporovať dieťa v niektorej chudobnej krajine sa začala zaoberať počas dovolenky v Egypte, kde videla veľa biednych detí, ktoré nemôžu chodiť do školy, lebo rodina na to nemá prostriedky. "Podobná situácia je v Indii, krajine, ktorá je mi sympatická i preto, že sa venujem joge a mám rada Thákura. Zo Slovenskej katolíckej charity mi na požiadanie o ´malú Indku´ poslali fotografiu rozkošného dievčatka s velikánskymi očami, bodkou na čele a otázkou, či ju prijmem. Akoby nie. Okamžite som vyplnila dotazník a odvtedy z môjho účtu pravidelne odchádza 500 korún mesačne."

Z Dharma Jyothi dostáva B. Hybačková informácie, ako sa Shilpa učí. Zatiaľ veľmi dobre. Občas je pri anglickom preklade listu priložený obrázok, ktorý nakreslila. Pravidelne sa tiež dozvedá, na čo sa peniaze použili. Či na školné, oblečenie, letný tábor, niekedy na pomoc sestre, dokonca sa niečo zvýši na úspory. "Raz do roka dostávam fotografiu mojej adoptívnej dcéry. S radosťou sledujem, ako rastie do krásy. Keď som jej poslala balík, zakrátko mi došlo poďakovanie a fotografia snedého, rozosmiateho dievčatka, ktorému spod trička so slovenskou trikolórou vykúkali nohavice sárí a bosé nôžky. Pritom radostne stískala blonďatú žmurkaciu bábiku v slovenskom kroji." Toto bol podľa B. Hybačkovej dokonalý argument pre všetkých známych, ktorí sa s pochybnosťou pýtali, či si je istá, že jej peniaze idú na správny účel... "So Shilpou sme sa ešte nevideli, no verím, že neprejde veľa času a stretneme sa. Už teraz sa teším, ako ju vystískam" (Korzár, 23. 2. 2007)

Gymnázium sv. Tomáša Akvinského pomáha deťom v Indii

Medzi vytrvalými dobrodincami projektu Adopcia na diaľku sú aj profesorky a študenti Gymnázia sv. Tomáša Akvinského (GTA) v Košiciach. Spolu podporujú 6 detí. Prostredníctvom pani profesorky Mgr. Denisy Trenklerovej sme sa opýtali študentov, prečo sa rozhodli náš projekt podporovať. Tu sú niektoré z ich úprimných odpovedí.

Trieda septima (17 rokov):

Nápad o adopcii detí na diaľku nadchol celú našu triedu, jednohlasne sme ho schválili. Veď o pár korún menej si nikto vo svojom živote ani nevšimol. Ale potom prišiel list. List od nášho adoptívneho brata, plný vďaky a radosti. Vtedy sme si mohli všimnúť, koľko dobra vzniklo z takej malej obete. Sú to drobné skutky, ktoré si Boh všíma a umocňuje ich, premieňa na šťastné dni a krásne zážitky pre

ostatných, plní sny. Rozhodli sme sa prispievať počas celého štúdia nášho „brata“, lebo sme s ním chceli mať trochu osobnejší kontakt a vzájomne sme sa povzbudzovali i formou listov a pozdravov. Mohli sme tak spolu s ním zažívať nadšenie a radosť z naplneného sna, nad ktorým by sme inak možno len mávli rukou.

Roland, 14 rokov:

Prečo som sa rozhodol pre adopciu? Dobrá otázka. Ale je predsa samozrejmé, že keď sa zapojila celá trieda, tak sa zapojím aj ja. Sme kolektív. Ale zároveň aj preto, lebo som chcel. Keď nám pani profesorka oznámila, že je taká možnosť, tak som vedel, že sa prihlásim. Desať korún nie je veľa a tí v Indii to potrebujú viac ako ja. Však čo, raz si nekúpim sladkosť.

Jana, 14 rokov:

Myslím, že sú ľudia, ktorí nemajú ani časť z toho, čo máme my. Tých pár korún by sme aj tak minuli len na nejakú hlúposť. Takto to aspoň niekomu pomôže.

Vladimír, 13 rokov:

Ja si myslím, že to úbohé dieťa potrebuje aj materiálnu pomoc. Nevidím v tom žiadne hrdinstvo, niekto iný možno robí oveľa viac, ale ja aspoň takto prispievam. Je to možno málo, možno veľa, ale určite to nejaká pomoc je. Treba aspoň takto pomôcť chudobným, veď naše peňaženky tým neutrpia, a my si to ani nevšimneme.

Anna, 13 rokov:

Do adopcie som sa zapojila s celou triedou a myslím, si, že je to veľmi dobré, pretože keď každý z triedy dá 10 korún za mesiac, tak to je dosť málo, ale keď sa to spojí, tak už to je nejaká suma, a máme z toho dobrý pocit, že sme niekomu mohli pomôcť.

Dominika, 13 rokov:

Je to niečo super, keď môžeme niekomu pomáhať. Nie je to síce veľa, ale aj to málo vie pomôcť. V Indii je nesmierne veľa hladných ľudí, nemajú sa do čoho obliecť a o štúdiu môžu len snívať. My si to tu neuvedomujeme, pretože nepoznáme taký život. Niekedy sa nám nechce platiť, však načo, to im nepomôže, tým nezachránime svet. Ale pomoc i jednému človeku je dobrý skutok. My ho nepoznáme osobne, ale ten človek nám je určite vďačný.

Roman, 14 rokov:

Lebo viem, že je to na dobrú vec. Chcem, aby sa aj iní ľudia mali aspoň trochu lepšie.

Barbora, 13 rokov:

Lebo sme chceli pomôcť deťom, ktoré nemali to šťastie a nemôžu si bez pomoci sami hradiť svoje štúdium.

Šimon, 13 rokov:

Lebo ide o vec, ktorá slúži dobru, a do takých vecí sa rád zapájam.

Florián, 12 rokov:

Chcem pomôcť tým, ktorí sú na tom ešte horšie ako ja a moja rodina, aby mali aspoň na základné potreby.

Mária, 13 rokov:

Asi preto, že chcem pomôcť niekomu, kto to potrebuje. A aj keď to nestojí veľa, dokáže to pomôcť. A okrem toho si môžeme získať nového priateľa a mať dobrý pocit, že sme ho podporili.

Lucia, 14 rokov:

K adopcii som sa pripojila s celou našou triedou. Chcela som spolu s nimi pomôcť Carishme, aby mohla chodiť do školy a aspoň čiastočne bola pripravená na život. Aby dostala rovnakú šancu ako my. A je mi jasné, že ona to neodflákne. Dúfam, že sa jej bude dariť aj naďalej, že sa vždy nájde niekto, kto jej v tom ochotne pomôže.

Michal, 14 rokov:

Aby bol svet aspoň trochu spravodlivejší k tým chudobnejším. A ak sme na tom sociálne trocha lepšie, je to od nás správne, aby sme sa o niečo podelili.

Andrea, 14 rokov:

Podľa mňa sú ľudia, ktorí nemajú toľko peňazí, aby poslali svoje deti do školy. Ale to nie je spravodlivé, lebo všetci majú právo vzdelávať sa. A ak ja mám prostriedky na to, aby Carishma mohla chodiť do školy, tak jej ich dám. Veď 20 Sk mesačne ma nezabije.

Martin, 14 rokov:

Zdá sa mi to dobrá vec, pretože keď máme my možnosť študovať a učiť sa nové veci, tak by tú možnosť mali mať aj deti v chudobnejších častiach sveta.

Barbora, 13 rokov:

Ja som sa do adopcie zapojila najmä preto, lebo si myslím, že to tomu dievčaťu aspoň trochu pomôže. V Indii nie je ľahký život, ak tí ľudia nie sú z najvyšších vrstiev. Naozaj verím, že jej to pomôže.

Spoločným menovateľom všetkých vyjadrení študentov GTA je dobrá vôľa, solidarita a ochota pomôcť svojim chudobným rovesníkom v Indii, aby sa mohli mať aspoň o niečo lepšie. A zároveň radosť a dobrý pocit ako odmena za to, že si dokážu niečo odoprieť, aby aj iní mohli byť štastní.

(Mária Takáčová, Adopcia na diaľku, Slovenská katolícka charita 1/2005)

Dr. Zuzana Mészárosová a adoptívna dcérka Ashwini

„Mojej milovanej adoptívnej mame, …Pomoc, ktorú mi poskytuješ, je výsledok Tvojej usilovnej

práce. Verím, že Tvoja podpora mi pomôže splniť moje tajné sny o lepšej budúcnosti…“ To sú úprimné slová z posledného listu desaťročnej Ashwini z Karnataky v Indii, ktorá je už druhý rok súčasťou môjho života – je mojou adoptívnou dcérou.

Ashwini je ako iné deti – hravá, s množstvom záujmov, má rada tanec, sladkosti a je usilovná žiačka. A možno je predsa trochu iná ako ostatné deti, ktoré poznám a denne stretávam v škole a na ulici. Pochádza z mnohodetnej chudobnej indickej rodiny, ktorej materiálne možnosti neumožňujú všetky tie vymoženosti, akých si užívajú naši najmenší. Je vďačná za každý list, pohľadnicu, či slová podpory zo Slovenska.

Ako učiteľka som v živote stretla veľa detí, mnohým som sa na chvíľu stala „druhou mamou“, čo ma vždy napĺňalo pocitom šťastia. Nedávno práve prostredníctvom Ashwini som si uvedomila, že šťastie je ako perlový náhrdelník, skladajúci sa z mnohých drobných perál, ktoré sú našimi drobnými šťastíčkami. Ak dokážeme, čo i len jednou perlou obdariť iných, bude nám to vrátené. Čím viac času strávime tým, že ich budeme robiť štastnými, tým viac z toho, čo sme rozdali, sa k nám vráti, aby nás urobilo šťastnými…

(Z listu autorky Slovenskej katolíckej charite, Slovenská katolícka charita 1/2005)

Paul Stafford a adoptívny syn Santosh Kumar

Vlani v novembri som sa prostredníctvom SKCH pripojil k programu „Adopcia na diaľku“ a stal som sa adoptívnym rodičom 11-ročného indického chlapca Santhosha Kumara. Odvtedy som v stálom kontakte s koordinátorkou sociálneho centra Dharma Jyothi, sestrou Daphne. Myslím, že táto forma komunikácie napomôže posilniť puto medzi dieťaťom a sponzorským rodičom. Som vďačný sestre Daphne za to, že ma informuje o Santhoshovom živote a jeho každodenných pokrokoch. Možno sa so Santhoshom nikdy neuvidíme. Podstatné je, že o sebe vieme a to je snáď to najdôležitejšie.

(Z listu autora Slovenskej katolíckej charite, Slovenská katolícka charita 1/2005)

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.